Možno i vás pri prechádzke Ondrejským cintorínom zaujal honosný náhrobok s plachetnicou na pokojnom mori s mestským znakom a maltézskym krížom. Nápis na ňom v nemčine oznamuje, že je venovaný cestovateľovi a dobrodruhovi Karlovi Jettingovi známemu ako Prešporský Robinson, ktorý sa narodil v r. 1730 v Prešporku, kde i zomrel v r.1790 (Zur Erinnerung an dem in diesem Friedhof ruhenden Karl Jetting den Pressburger Robinson 10. IX. 1730 in Pressburg † 1790 ebenda). Prešporský Robinson je lákadlom pre návštevníkov cintorína, zmienka o ňom nechýba v bedekroch ani publikáciách o slávnych osobnostiach Bratislavy. Kto však bol tento Karl Jetting, čím sa preslávil a aké dobrodružstvá prežil? Čo o ňom vlastne vieme? Dá sa vôbec na tieto zdroje spoľahnúť? Pozývam vás na pátraciu výpravu po Robinsonovi z Prešporka.

Stopa prvá: Náhrobok

Na Ondrejskom cintoríne je pochovaných množstvo významných osobností Bratislavy. No hoci vznikol v 18. storočí, z tohoto obdobia tu už hroby nenájdete, všetky pochádzajú z neskorších čias od polovice 19. až 20. storočia. Rovnako náhrobok Karla Jettinga očividne nezodpovedá dobe jeho údajnej smrti v r.1790. Mohli by sme čakať neskorý barok, či klasicistický náhrobník, rozhodne nie však neogotiku, ktorá prišla do módy až v polovici 19. Storočia.

Keď sa prizrieme lepšie, uvidíme dôvetok „Postavené mestskou radou 1844“ (Errichtet vom Rate der Stadt 1844). Hm, takže vznikol až 54 rokov po smrti nášho hrdinu. A ak čítame pozornejšie, nápis netvrdí, že tento náhrobok označuje hrob, ale je vztýčený na pamiatku človeka, ktorý odpočíva kdesi na tomto cintoríne. Kde by mal ležať pôvodný hrob, nevieme a nevedeli to ani radní páni v roku 1844, keď vznikol tento pamätník.

Stopa druhá: Zápisky

Čo je však zarážajúce, nikde v matrikách nie je zmienka o smrti Karla Jettinga, a ani o jeho narodení. Rovnako ani o jeho rodičoch, či rodine s priezviskom Jetting. Jediný zdroj, ktorý o ňom vypovedá, je kniha, ktorá vyšla v r. 1797 vo Viedni pod názvom „Uhorský Robinson, alebo podivuhodné dobrodružstvá Karla Jettinga, rodeného Uhra“ (Der ungarische Robinson, oder Schicksale und wunderbare Abentheuer Karls Jetting, eines gebohrnen Ungars). Autor je anonym, no v úvode tvrdí, že ide o zápisky, ktoré mu zveril syn Karla Jettinga a on ich len predkladá čitateľom po úprave štýlu.

Ide ale o zápisky skutočného človeka, alebo len beletriu? Je Karl Jetting skutočná postava, alebo len literárny hrdina? Boli azda radní páni, ktorí mu postavili náhrobník, obeťou mystifikácie? Poďme sa pozrieť bližše na Jettingove dobrodružstvá a na ich dobový kontext.

Stopa tretia: Pressburg, Pozsony, Prešporok

Svetlo sveta som uzrel 13.9.1730. Narodil som sa v Prešporku v Uhrách, znie prvá veta knihy. A tu v Prešporku mal prežiť Jetting prvých 20 rokov svojho života.

Ak by ste sa ocitli v Bratislave v prvej polovici 18. storočia, teda v časoch Jettingovej mladosti, zrejme by ste ju nespoznali. Nie veľmi ľudnaté mestečko stredovekého charakteru obohnané hradbami a vodnými priekopami.  To sa však malo zmeniť vďaka Márii Terézii, ktorá bola v roku 1741 v Dóme sv. Martina korunovaná za uhorskú kráľovnú. Bratislava vzrástla na význame, za miestodržiteľa vymenovala totiž Mária Terézia Alberta Tešínskeho, manžela svojej najobľúbenejšej dcéry Márie Kristíny. Významné šľachtické rody, ktoré chceli byť v centre diania, prípadne túžili po kariére, sa presídlili do Prešporka. To rozprúdilo spoločenský a kultúrny život, obchod i remeslá. Počet obyvateľov vzrástol trojnásobne až na 33 000, a Prešporok sa stal najväčším mestom Uhorska.

Hradby sa zbúrali, priekopy zasypali, obyvatelia už nechceli bývať v nemoderných malých renesančných a gotických domoch, barok bol „in“ a Bratislava nebola žiadne béčko. Šľachtici sa pretekali, kto si postaví honosnejší palác, často na parcelách dvoch i troch domov. A tak v Bratislave zakopneme o barokový alebo rokokový palác na každom rohu. Len na Ventúrskej ulici ich možno vidieť niekoľko – DePauliho, Zichiho, Pálfiho, Erdődiho, Keglevichov palác.

Albert s Máriou Kristínou museli ísť vzorom a tak i bratislavský hrad dostal barokovú podobu, ktorú má i dnes.

Stopa štvrtá: Majster zámočník

„Otec bol v Prešporku zámočníkom a dobre sa mu darilo“, objasňuje autor Uhorského Robinsona. Remeselníci jedného cechu sa väčšinou usádzali vedľa seba a ulice dostávali názvy podľa nich. A tak dodnes máme v Bratislave Klobučnícku, Sedlársku, alebo Kolársku ulicu. Môžte si tipnúť, aké remeslo prekvitalo na Zámočníckej. Správne, môžme teda lokalizovať, že Jettingovci bývali niekde na tejto ulici. O to je zvláštnejšie, že o žiadnom majstrovi Jettingovi nie je zmienka ani v cechových záznamoch. Pritom zámočnícke dielne by ste porátali na prstoch jednej ruky.

Stopa piata: Cesta do hlbín študentovej duše

Život mladého Karla v Prešporku opisuje autor len na 2 stranách, aj to nie veľmi konkrétne. Keď dovŕšil 15. rok, rodičia ho dali študovať. Pre starších chlapcov pôsobili v Prešporku 2 školy s veľmi dobrou reputáciou. Evanjelické lýceum pozdvihol v pozícii rektora osvietenec Matej Bel, polyhistor zvaný Veľká ozdoba Uhorska. Keďže ale Jetting by mal byť pochovaný na Ondrejskom cintoríne, môžme predpokladať, že bol katolík, prichádza teda pre neho do úvahy skôr Jezuitské gymnázium sídliace v tom čase za Starou radnicou. V tom prípade by mohol teoreticky byť jeho spolužiakom budúci slávny vynálezca Wolfgang von Kempelen, ktorý túto školu v tom čase tiež navštevoval.

No mladého Karla viac než štúdium zaujímali dievčatá z grajciarového divadla.

Keď mal Jetting asi 20 rokov, jeho otec umiera a matka s ním odchádza do Viedne, kde si nájde miesto ako koncipient u advokáta. Dostane sa však do problémov so zákonom a ujde z Viedne.

Stopa šiesta: Robinson, alebo skôr barón Prášil?

Tu sa začínajú Jettingove početné dobrodružstvá, ktoré pôsobia mierne povedané tak trochu neuveriteľne.

V hostinci stretne anglického zmenárnika, ktorému padne do oka, ten mu ponúkne prácu v Londýne a ujme sa i jeho matky. V Londýne sa Karlovi darí, nájde si i snúbenicu, jeho dobrodinec mu vybaví miesto vyslanca v Senegale. Takáto ponuka sa neodmieta, no cestou do Afriky Karlova loď stroskotá pri brehoch Maroka a on sa aj s celou posádkou dostane do otroctva.

Po roku ich vykúpi anglický konzul a vrátia sa šťastne do Londýna. Tu sa ohreje len pár dní, získava miesto konzula v Marseille a opäť vyráža na cestu. Tentokrát jeho loď prepadnú piráti a predajú ho do otroctva v Tunise. Svojmu pánovi Turkovi Selimovi zachráni život a dostane slobodu, čo sa však nepáči Selimovmu synovi, ktorý Karla unesie a predá na galeje. Alžírsku Galejnícku loď napadne Maltézska loď a pri boji dôjde k výbuchu, Karl sa ako jediný zachráni a vyplaví na opustenom ostrove v Stredozemnom mori, kde prežije 3 roky ako Robinson, so všetkým, čo k tomu patrí. No akoby to nestačilo nájde i poklad. Zachráni sa na okoloidúcej francúzskej lodi, ktorej kapitánovi pomôže proti vzbúrencom. Šťastne sa vráti do Londýna, kde zistí, že jeho matka, ale i anglická snúbenica s rodinou odišli do Prešporka, náhli sa za nimi a tu dožije, užívajúc si svoj poklad.

Stopa siedma: Vrece plné Robinsonov

Posvieťme si ešte raz kriticky na knihu „Uhorský Robinson“, jediný zdroj informácii o Prešporčanovi Karlovi Jettingovi. Vyšla v r. 1797 vo Viedni v nemčine. Vyšla jediný krát a nevzbudila žiadny ohlas. Bola totiž len jedna z mnohých. V osemnástom storočí po vydaní románu Daniela Defoe Robinson Crusoe sa spustila módna vlna tzv. robinsoniád, lokálnych napodobenín jeho románu ľudovejšej kvality. V 90-tych rokoch 18. storočia naplno prepukla i v habsburskej ríši. Časti monarchie sa pretekali, kto bude mať skôr svojho Robinsona, a tak tesne po sebe vychádza „Rakúsky Robinson“, ktorý mal pochádzať z Viedne, „Štajerský Robinson“, „Hornorakúsky Robinson“, „Robinson z Čiech“. Autor „Uhorského Robinsona“ si zrejme vytipoval za svoju cieľovú skupinu karpatských Nemcov v Uhorsku.

Treba priznať, že „Uhorský Robinson“ sleduje istú šablónu, ktorú musí spĺňať každá správna Robinsoniáda. No na rozdiel od Defoa si autor nedal veľkú námahu s literárnou kvalitou, ani so štúdiom reálií. Príbeh obsahuje množstvo geografických nezmyslov, logických dier, nesedí ani časová následnosť opisovaných udalostí. Ako príklad možno uviesť polohu samotného ostrova. Jetting stroskotá v Stredozemnom mori, no o pár strán ďalej tvrdí, že sa nachádza v blízkosti rovníka a cestou späť do Londýna sa zastaví na Myse Dobrej Nádeje. Je to len jeden príklad z mnohých. Ak vás zaujíma viac, odporúčam články mladej bádateľky Marty Ševcovej z UMB, ktorá urobila naozaj impozantný historicko-literárny rozbor knihy „Uhorský Robinson“. Súčasťou Martinej práce je i pátranie po záznamoch o Karlovi Jettingovi, prípadne po origináli jeho údajných zápiskov v archívoch v Bratislave i vo Viedni. Žiaľ s negatívnym výsledkom.

Verdikt: Skutok sa nestal

A tak môžeme s vysokou pravdepodobnosťou konštatovať, že Karl Jetting je len literárna postava, ktorá sa nekritickým prijímaním medzi generáciami posunula do panteónu reálnych prešporských osobností. Kto z mestskej rady v romantickom ošiali  dostal nápad postaviť mu pomník na Ondrejskom cintoríne, ostáva zatiaľ záhadou. Celému príbehu to pridáva však zaujímavý rozmer. Aj Bratislava má tým pádom svojho Sherlocka Holmesa, literárnu postavu, ktorá v mysliach ľudí prekročila hranicu medzi fikčným a skutočným svetom a dostáva či už listy alebo sviečky na hrob.

Teraz sme na ťahu my a mohli by sme vzdať hold i skutočne významným postavám pre dejiny Bratislavy, ktoré Bratislavu naozaj pozdvihli a zaslúžili by si, aby bola po nich pomenovaná aspoň ulica. Navrhujem začať napríklad Máriou Teréziou.

Naše pátranie môžete so mnou absolvovať i virtuálne prostredníctvom videa, ktoré vzniklo v spolupráci s BKIS. A verím, že sa uvidíme i naživo v uliciach Starého Mesta.